patricia

S politickým úspechom Mariana Kotlebu začína byť na Slovensku stále častejším zvykom, že deň víťazstva nad fašizmom sa odrazu menej oslavuje. Miesto zaslúženej úcty k obetiam sa dokonca spochybňujú aj samotné zásluhy osloboditeľov. 

Mám pocit, že viac ako o transportoch Židov, koncentračných táboroch, mučení a vraždení všetkých, ktorí mali iný názor na plány Tretej ríše, sa dnes píše o údajných násilnostiach vojakov osloboditelských armád, ktoré nás od fašizmu oslobodili. Akonáhle je niekde spomenutý nacizmus ako najzločineckejší režim na svete , okamžite sa ozve množstvo kritikov, že ešte horšie bol predsa Stalin. Akonáhle niekto vzdá hold vojakom, ktorí za oslobodenie našej krajiny položili život, okamžite sa ozývajú nenávistné hlasy, že nám nepriniesli slobodu a mier, ale komunizmus a znásilňovanie.
Práve z tohto dôvodu som sa včera rozhodla uctiť si padlých ruských vojakov. Zrejme nie som dostatočne moderná, keďže práve dnes je v móde šíriť k Rusom nenávisť a hovoriť, že by bolo lepšie, keby neprišli. Mám však za to, že keby vtedy neprišli, už by sme tu dnes tiež nemuseli byť.

Čo vám teda napísať na záver? V prvom rade sa pýtam, kto za to môže? Pripadá mi odporné, že my Slováci už nedokážeme pokorne priznať, že nám niekto pomohol a zachránil nás.